Monika Suchánska: K narodeninám umelé kvety nedávate, tak prečo ich kladiete na hrob?

Prírodné pohrebníctvo je trochu netradičná voľba pre kariéru. Ako si sa k tomu vlastne dostala?

Prvýkrát som sa do prírodného pohrebníctva zamilovala, keď som na túto tému začala písať bakalárku a zistila som, že cintoríny môžu mať pokojne podobu lesov, lúk a záhrad a pohreby môžu byť oslavou života. Zažila som viacero pohrebov u nás v rodine, ktoré boli skrátka prázdne, ťažké a chýbal mi tam odtlačok toho, kým ten zosnulý bol. Takže keď som sa dozvedela, že záver života sa dá pojať úplne inak, než sme zvyknutí, prišlo rozhodnutie venovať sa naplno alternatívnemu pohrebníctvu

Zmenilo sa tvoje vnímanie smrti, odkedy sa venuješ tejto práci?

Úplne. A nielen vnímanie smrti, ale života v celej jeho šírke a pestrosti. Myslím si, že dar našej smrteľnosti spočíva v tom, že ak si dovolíme otvoriť sa jej a prijmeme ju, veľmi hlboko nás premení, vďaka nej dozrieme.

Čo nás smrť môže naučiť?

Ako žiť plný život. Vidím to neustále u ľudí, s ktorými pracujeme alebo u kohokoľvek, kto sa stretol so smrťou niekoho blízkeho. V momente, keď prestaneme smrť vnímať ako nespravodlivú narušiteľku života, ale odhodláme sa prijať stratu a prejsť svojim zármutkom, uľaví sa nám.

Keby sme napríklad žili každý deň s hlbokým vedomím toho, že všetko je pominuteľné, dokázali by sme autentickejšie prežívať naše vzťahy, čistiť svoj priestor od zbytočného balastu, byť citlivejší voči prírode.

Ale dnes skôr žijeme s orientáciou na „viac“, „lepšie“, „nové“, za každú cenu „pozitívne“. Priestor pre prežívanie zármutku, ktorý prichádza takmer denne, a netýka sa len smrti blízkej osoby, ale napríklad aj straty domova, zamestnania, lásky, priateľstva, postavenia… sa zúžil na tak úzku štrbinu, že sa tam sotva vlezie pár sĺz na pohrebe. Máme tendenciu sa ospravedlňovať za to, ak prejavíme „negatívnu“ emóciu, smútok skrývame a tým si odopierame plné prežívanie života.

Vieme podľa teba toto naše nastavenie zmeniť aj bez toho, aby sme sa museli stretnúť so smrťou? Smrť je zväčša týmto spúšťačom, no asi by sme nemali na ňu čakať, aby sa čosi zmenilo.

Presne tak. Smrť blízkeho človeka je väčšinou ten spúšťač, pretože to sa nedá ignorovať ako tie „menšie“ straty. Myslím si, že najdôležitejšie je vyznať sa v sebe a svojom prežívaní, venovať si dosť pozornosti a lásky, aby sme boli schopní rozoznať zármutok, keď sa objaví. A venovať sa mu, dopriať mu čas. Nie sme zvyknutí zvládať silné emócie, necháme sa nimi zaskočiť, nepoznáme ich a preto sa ich chceme rýchlo zbaviť. Celkové nastavenie spoločnosti nás k tomu vedie – usmievať sa, myslieť pozitívne, snažiť sa cez to rýchlo dostať. Ale cez čo? Veď zármutok je rovnako hodnotná súčasť života ako radosť, len sme na to zabudli. A rozpomínanie sa je dlhodobá vytrvalá snaha, ale stojí to za to.

Prírodné cintoríny si založila na Slovensku aj v Čechách. Je podľa teba rozdiel medzi tým, ako vnímame smrť a ako pochovávame na Slovensku a v Česku?

Na Slovensku je určite citeľnejší vplyv tradícií a náboženstva. Našťastie, prírodné pohrebníctvo je duchovne otvorené, takže máme aj cirkevné aj civilné rozlúčky. Už dlhší čas vnímam, že aj v Česku aj na Slovensku sa začína prebúdzať vedomie a ľudia hľadajú alternatívy, uvedomujú si, že nemá zmysel prenechávať starostlivosť o našich mŕtvych príbuzných nejakej inštitúcii. Chcú ísť svojou cestou a cítia sa kompetentnejší. Často sa na nás obracajú ľudia, ktorí sa len potrebujú utvrdiť v tom, že je to v poriadku a môžu mať pohreb, aký len chcú. Na Slovensku je ešte stále cítiť aj strach z názoru iných ľudí a silu poverčivosti. Že o smrti sa nehovorí, aby sme si ju neprivolali. Myslím si ale, že postupne sa oslobodzujeme z týchto nefunkčných štruktúr.

Chodia k vám ľudia najmä z ekologických dôvodov alebo pre slobodu zvoliť si, ako bude pohreb prebiehať?

Najprv sme si mysleli, že tá ekologická hodnota bude najvýraznejšia. Ale nakoniec je to presne tá sloboda mať zmysluplnú rozlúčku s blízkym človekom. Náš vzťah s pozostalými rodinami je založený na tom, že oni určujú mieru nášho zapojenia do príprav a priebehu pohrebu. Takže môžeme len poradiť s praktickou stránkou alebo môžeme zaistiť hudbu, občerstvenie a ďalšie detaily, prípadne môžeme celý obrad viesť.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Aký význam majú rituály a rozlúčky?

Myslím si, že sú nevyhnutné pre prijatie straty blízkeho človeka a zdravý zármutok. Dovoľujú nám pozastaviť sa, uznať prežitý život konkrétneho človeka, osláviť ho a aj smútiť za ním. Je veľa pocitov, ktoré sa v nás môžu pri tejto príležitosti zrodiť a je dôležité mať bezpečný priestor, v ktorom ich môžeme prežiť a zdieľať s inými.

Kedysi bolo zvykom, že si ľudia plánovali pohreby dopredu. Kupovali si oblečenie do rakvy, dali si vytvoriť fotografiu na náhrobok. Ako je to dnes? Prichádzajú za vami ľudia s plánom, ktorý si na rozlúčku zvolili zosnulí?

To je vždy naša prvá otázka pre pozostalých. V prvom rade ctíme posledné priania zosnulého. Často za nami ľudia prichádzajú napríklad s tým, že ich babička chcela byť pochovaná pod stromom. Tak spolu vyberáme miesto na prírodnom cintoríne. Keď rodina príde s tým, že napríklad dedko chcel pohreb u seba na chalupe, ktorú sám postavil, pripravíme rozlúčku tam.

Vedieme aj workshopy priamo zamerané na posledné priania, kde dávame ľuďom priestor na to, aby si ich ujasnili a dávame im inšpiráciu ako ich zdieľať so svojim okolím, aby mohli byť naplnené.

Čím sú vaše ekologické pohreby špecifické?

Ekologická hodnota prírodných pohrebov tkvie hlavne v tom, že všetky používané materiály sú ľahko rozložiteľné a dbá sa tiež na ich zminimalizovanie. To znamená, že rakvy sú nelakované, bez umelej výstelky a plastových ozdôb, urny najčastejšie z papierovej hmoty. Na cintoríny sa neprinášajú žiadne umelé kvetiny, vence, porcelánové a sklenené ozdoby. Namiesto náhrobkov, ktoré sú vyrábané v neľudských podmienkach v Indii alebo v Číne a prevážané cez pol zemegule, plnia pamätnú funkciu rastliny alebo malé drevené či kamenné ceduľky.

V Prahe ukladáme do zeme len popol pretože tam je to najrozšírenejší spôsob pochovávania, vo Zvolene zasa preto, lebo na pochovávanie celých tiel by sme potrebovali väčšiu plochu. Určite je ekologickejšie pochovávanie celých tiel, preto to máme v pláne na ďalších vznikajúcich cintorínoch.

Ďalšou hodnotou, o ktorú dbáme, je estetika – snažíme sa, aby všetko, čo používame a tvoríme bolo zároveň pekné – napríklad pozvánky na pohreby, drevené misy na popol alebo aj naše vlastné urny.

Akú ekologickú záťaž oproti tomu predstavujú klasické cintoríny?

Stačí sa prejsť po klasickom cintoríne a zamerať sa na množstvo ozdôb na hroboch a zloženie odpadu v kontajneroch, aby človek trochu precitol, že toto vôbec nie je udržateľné. Ekológia je to posledné, čo nám napadne, keď ideme so sviečkou a vencom na cintorín. Robíme to automaticky – veľká sviečka v červenom plastovom obale s kovovým vrchnákom, aby dlho horela a vietor ju nesfúkol, plastové kvety v celofáne, nezničiteľná kombinácia. Ako všetky plasty, aj toto tu bude po nás strašiť stovky rokov.

A to len preto, že si spájame spomínanie a úctu k predkom s hmotnými vecami. Pritom spomínanie je hlboký vnútorný proces, ktorý sa navonok nemusí vôbec nijak manifestovať. A čoraz viac ľudí sa v tom začína prebúdzať. Myslím si, že zodpovedná spotreba vôbec nie je prejavom dobrej vôle, ale našou povinnosťou voči prostrediu, v ktorom žijeme a keď sme pri tom, aj umierame. Ani nám nenapadne niekomu blízkemu darovať umelú kyticu k narodeninám. Prečo ju tak automaticky kladieme na hrob? Lebo je to štandardná ponuka všetkých kvetinárstiev? Nekupujme to, nebudú to predávať.

Živé kvetiny nie sú vždy drahšie – máme záhrady, trhy, mestské divočiny, pri cestách rastú tiež krásne kvety. A to sa zase dostávame k tomu, že niekomu sa nezdá dosť dôstojné také kvety na hroby klásť. Od toho sa odvíja otázka, čo slovo dôstojnosť v súvislosti so smrťou znamená.

Má to mnoho vrstiev a môže byť zaujímavé skúmať ich, aby sme zistili z čoho pramenia naše názory a obrazy.

Ako vyštudovaná antropologička, ako vnímaš pochovávanie na našom území v minulosti a teraz? Odkedy máme potrebu spomínať s týmito materiálnymi vecami?

V minulosti bolo úplne prirodzené starať sa o umierajúcich doma, neboli na to špeciálne inštitúcie. Na to prirodzene nadväzovala svojpomocná organizácia pohrebu, s pomocou ľudí z komunity. Jednoduchosť a spätosť s prírodou pretkávala celý život a tým aj jeho záver. S rozvojom medicíny a zvyšovaním hygienických nárokov sa umierajúci a mŕtvi začali vytrácať z prirodzeného domáceho prostredia. Starostlivosť o nich prebrali profesionáli. Na začiatku možno v dobrej viere, že odľahčia pozostalých. Z dnešného uhla pohľadu to bol práve základ pre vyhostenie smrti zo života.

A v momente, keď sa pohrebné služby sformovali do ziskových podnikov, prišlo aj množstvo produktov ponúkaných pozostalým. Často práve tieto hmotné veci plnia úlohu akejsi obetiny, ktorou niečo zosnulým splácame. Možno sme im za života nevyjadrili dostatočné úctu a lásku, možno sa cítime voči nim v niečom vinní a takto sa to snažíme vyrovnávať. A často je zdobenie hrobov len odrazom nášho vkusu a tendencií, ktoré máme aj doma.

Ako sa vôbec dá vyrovnať so smrťou?

Myslím si, že dôležité je dať jej priestor. Ak stratíme niekoho blízkeho, doprajme si zastaviť sa a precítiť všetko, čo so zármutkom príde. Liečivé je tiež uvedomiť si, ako tento človek ovplyvnil môj život – čo si chcem niesť z nášho vzťahu ďalej, čo potrebujem odpustiť, ako budem udržiavať spomienku na neho živú. Najprv potrebujeme prijať to, že tento človek už nie je živý, na to práve slúži pohreb a potom sa môžeme zamerať na premenu nášho vzťahu. Na to potrebujeme čas, láskavosť voči sebe samému, silu pohybovať sa v krajine zármutku. A tieto kvality vieme v sebe postupne rozvíjať práve prostredníctvom nášho prístupu k malým, každodenným stratám.

Ako si ty osobne predstavuješ budúcnosť pohrebníctva a vzťahu ľudí k smrti a zármutku?

Podľa mňa sa ešte len blížime k bodu, kedy si v širšom merítku uvedomíme, že žijeme neudržateľne. Vo vonkajšom aj vnútornom svete, ktoré sú krásne prepojené – vyvíjame veľký tlak na životné prostredie, ale neustále zvyšujeme aj nároky na seba. Dusíme sa nimi, oceány sa dusia plastmi.

Keď pochopíme, že existujeme v prepojení a jednote so všetkým, čo nás obklopuje, zmení sa aj naša optika, prežívanie života aj konanie. Potom bude pohrebníctvo citlivé k ľuďom aj k prírode či zdravé prežívanie zármutku len jedným kúskom mozaiky prebudeného vedomia. A na to sa teším.

Veľa ľudí sa smrti bojí, popri svojej práci sa jej ešte vôbec bojíš?

A v tom je možno práve ten rozdiel – väčšina ľudí sa bojí umierania, toho, že budú nevládni, v bolestiach odkázaní na iných ľudí. Smrť je potom často vnímaná ako vykúpenie. Určite pomôže ľahšiemu odchádzaniu zlepšenie paliatívnej starostlivosti a rozvoj hospicov.

Ja smrť vnímam ako tajomstvo a na to veľké odhalenie sa celkom teším. A snažím sa žiť tak, aby som mohla pokojne umrieť kedykoľvek.